Robotické slimáky so železnou ulitou sa zhlukujú na úlohy v teréne
- Autor:
- Roman Mališka
- Zverejnené:
- 13. 5. 2024
- Hodnotenie:
- Už ste hlasovali.
Hoci sú slimáky pomalé a majú slizké dno, inšpirovali nový typ robota, ktorý by mohol byť celkom užitočný. Skupiny týchto robotov totiž môžu pracovať samostatne alebo sa spájať do zhlukov, aby mohli vykonávať úlohy v teréne, ktoré by inak neboli možné.
Koncept takzvanej „rojovej robotiky“ zahŕňa využitie malých robotov, ktoré môžu pracovať buď samostatne, alebo ako jeden aspekt v roji rovnakých robotov. V druhom prípade všetky roboty navzájom komunikujú a koordinujú svoje pohyby s cieľom vykonať danú prácu. Táto práca pritom môže zahŕňať hľadanie preživších na miestach katastrof, prieskum v nebezpečných prostrediach alebo dokonca prieskum povrchu iných planét.
Pri niektorých aplikáciách sa tieto roboty musia dokonca navzájom fyzicky prepojiť. Keďže sa vzdušné a podvodné roboty môžu pohybovať horizontálne aj vertikálne, po spojení dokážu vytvárať trojrozmerné tvary. Naproti tomu pozemné roboty sa môžu pohybovať len horizontálne, preto sú obmedzené na vytváranie dvojrozmerných tvarov, čo obmedzuje ich potenciálne využitie. Navyše, väčšina doteraz vytvorených experimentálnych modelov sa môže pohybovať len po hladkých, rovných povrchoch.
Situácia by však bola iná, keby existovali „terénne“ pozemné roboty, ktoré by sa mohli šplhať jeden na druhého a skladať sa do trojrozmerných konfigurácií. Práve tu prichádza na rad nový „robotický slimák“.
Toto robotické zariadenie, ktoré vyvinul Da Zhao s kolegami z Čínskej univerzity v Hongkongu, bolo inšpirované suchozemským slimákom White Jade (Biely nefrit) z druhu Achatina. Podobne ako sa tento ulitník dokáže pohybovať, sa robot dokáže celkom dobre prilepiť k povrchu, ale potom sa zastaví a v prípade potreby použije sanie na vytvorenie oveľa pevnejšieho spojenia.
Robot má guľovitý železný feromagnetický plášť, v ktorom sa nachádza batéria, mikroprocesor a ďalšia elektronika. Na spodnej časti tohto plášťa je súprava pásov podobných tankovým pásom, ktoré sú vyrobené z gumy so zabudovanými magnetmi. Medzi týmito dvoma pásmi je umiestnená výsuvná prísavka, ktorá je poháňaná vákuom.
Keď sa robot pohybuje vo „voľnom režime“, prísavka je vysunutá a bez napájania. Robot sa jednoducho pohybuje po hladkom aj nerovnom teréne na svojich pásoch a využíva magnety v týchto pásoch na šplhanie sa po ulitách iných robotických slimákov.
Ak už je hore na mieste, robot sa prepne do „pevného režimu“ spustením svojej prísavky. Táto prísavka sa potom pevne prichytí k ulite iného robota a pevne drží oboch robotov pohromade. Pritom sa plášť robota môže stále otáčať vzhľadom na prísavku, čo mu umožňuje otáčať sa na mieste bez straty prísavky.
Pri doterajších testoch vo vonkajšom prostredí spolupracovali húfy robotických slimákov pri plnení úloh, ako je šplhanie sa po rímsach, prekonávanie priepastí a vytváranie jedného robotického ramena. Hoci boli roboty pri týchto experimentoch riadené na diaľku, vedci dúfajú, že ich ďalší potomkovia by jedného dňa mohli robiť takéto veci autonómne.
Článok o výskume bol nedávno uverejnený v magazíne Nature Communications.
